| Rodina |
otôčik presýtený vodou, ktorý si nôti svoju známu pieseň a ženie sa na drevené mlynské koleso a potom tečie nevedno kam. Príroda začína prebúdzať do jesenného dňa. Ťažká drina bola ich každodenným spoločníkom. Malá izbietka v hrkotajúcom mlyne domovom. Obživou pôda a foľus. To, čo usilovnou prácou získali predkovia, ťažká doba zastavila.
Príchod Martina na bielom koni nebol jediný. Do rodiny Františka a Anny Trebuňovej prichádza na svet dieťa. Detský plač naznačil, že v rodine mlynára majú prvorodeného syna Andreja. Nik vtedy netušil, že nebude sám. Počas niekoľkých rokov pribúdali ďalší členovia rodiny. František, Jozef, Mária, Helena, Anna a Ján. Povojnové roky neboli ružové a boli dni, keď nebolo čo do úst. Rodičia si nikdy nesťažovali, že majú toľko detí. Brali to ako dar od Boha a ako k daru sa aj celý život správali. Vštepovali nám vieru, lásku, skromnosť, úctu a pracovitosť.
Rodičia, ktorí nás vychovali, pochádzali z jednoduchých rodín. Obidvaja boli sirotami. Otcovi zomrel v útlom veku otec, mame v šiestich rokoch mama. Aj jeden, aj druhý však na základnej škole dosahovali výborné výsledky, ale doba neposkytovala možnosti ďalšieho vzdelávania. To, čo nebolo dopriate im, bolo ponúknuté nám.
Všetky deti ukončili vysokoškolské štúdium. Stali sme sa inžiniermi baníctva, strojárstva, elektrotechniky, stavebníctva, dve sestry ukončili lekársku fakultu a jedna vysokú školu veterinárnu. Za zmienku stojí možno aj to, že mnohí z nás zastávali a zastávajú funkcie riaditeľov, dekana na vysokej škole, starostu či primariát v nemocnici.
Myslím si, že to, kam nás vietor zavial, je Božím riadením, že naše schopnosti, ktoré sme dostali sú od neho. Jedna múdrosť hovorí, že človeku možno všetko vziať, len to, čo vie, mu nikto nevezme. A k dosiahnutiu tejto vlastnosti je potrebné pracovať obetavo, usilovne a s láskou tak, ako nás k tomu viedli naši rodičia.
Za to im patrí úprimná vďaka.
Andrej, najstarší syn Františka Trebuňu